Neotáčajúc sa som dúfala, že sa mi to len zazdalo, nemala som ani najmänšiu chuť stretnúť a baviť sa s niekym, s kýmkoľvek, okrem mojej priateľky, ktorá bola pre mňa spovednicou a posledným útočiskom v jednom.Keď moje meno zaznelo ešte raz, pochopila som, že sa tomu nebudem vedieť vyhnúť a otočila som sa. Bol to jeden týpek, ktorého so poznala len z videnia a odjakživa som ho nemohla vystáť. Ten človek pre mňa predstavoval ztelesnenie všetkého, čomu som sa v živote snažila vyhnúť. Nemala som najmenší dovôd na svoj postoj, ale bolo to tak. Nemala som ho rada.Nesmelo sa ma opýtal, ako ide život. Bolo mi jasné, že sa ma pýta len preto, lebo potrebuje zúfalo pomôcť. Mal niečo, čo ho ťažilo a ťahalo ku dnu. Tak som mu odvrkla, že sa mám v rámci možností a on si prisadol. A začal rozprávať. Má dvoch bratov. Jeden je feťák absolvujúci množstvo liečení s nulovým výsledkom a druhý má leukémiu. Rodičia hompáľajúci sa na pokraji finančných možností a on, bez práce, perspektívy a chuti do života mi to celé porozprával a ja som sa mu snažila ukázať, že nič nie je stratené, že život má pre neho určite v zásobe pár dobrôt, na ktoré sa oplatí počkať. Po čase som sa dozvedela, že si našiel dobrú prácu v oblasti, ktorá ho baví, má frajerku .... a hlavne chuť žit.Možno som súčasťou mnohých životných prehier. Tento krát som však vyhrala.
